Zem, ktorá nechce pustiť: Dva cintoriny, dva typy neklidu, žiadna pokojná noc

Niečo sa hýbe v tichu za domom číslo 1/3. Nie vietor. Nie zvieratá. Niečo, čo má hmat a teplo a pamäť.

Prvý príbeh prichádza z Vietnamu, prenesený ústnou cestou, bez mena autora, ako sa to robí s vecami, o ktorých sa nehovorí denně. Strýko kúpil dom za zlomku ceny. Prvý týždeň bol normálny — ak sa normálnosť meria tým, že sa nikto nepozerá cez okno v troch hodinách ráno.

Read nextKoniec ustupovania! Ako prestať zachraňovať reputáciu druhých na úkor vlastnej kariéry

Potom prišli stopy. Bosé. Dospelého muža. Vždy len k dverám. Nikdy späť. Strýko ich premetával, volal políciu, zamykal dvere dvakrát. Policajt sa poškrábal za ucho a odišiel. Stopy zmizli na dva dni. Tretiu noc sa objavili znova — s prídavkom. Vlhké prstové otisky na skle zadných dverí. Teplé. Ako keby niekto ešte teraz tam stál.

Strýko neuspal tretiu noc. Sedel s nožom. O troch hodinách ráno dvere neboli zamknuté. Neotvorené — len nezamknuté. Zvonček, ktorý nikdy nekúpil, zoznieval. Nohy na betóne. Potom ticho. Ráno na zemi: kúsok čiernej, vlhkých zeme, voniacej ako stará hrobka. A papierek. Jedno slovo: Domov.

Predal dom v týždni. Nový majiteľ neostál mesiac. Dom stoi prázdny. Ale zvonček na zadných dveriach zostal. Nikto ho tam nedal. On tam vždy bol.

Teraz sa posuňte tisíce kilometrov na severovýchod. Južná Kórea. Miesto, ktoré lokálni volajú Nepriateľský cintorín. Tu ležia bezmenní severokórski a čínski vojaci z vojny, ktorá skončila pred desiatkami rokov — ale pre nich nikdy neskončila.

Vrcholoví mudangi, kórski šamani, sa tomuto miestu vyhýbajú ako ohnivo. Tí, ktorí tamídu, hovoria, že vzduch je hustý ako krv. Duchovia tu neuspitali. Zomreli v hľade, v strachu, bez menín, bez obradov. Ich posledná chvíľa sa opakuje donekonečna.

Mudangi rozdeľujú duchov na tri skupiny. Gratiózni, ktorí sa klaniajú a prosia o cestu domov — k matkam, k bratom, k domovom, ktoré možno už neexistujú. Plačúci, ktorí ležia v tráve a neprestávajú plakať, až kým šamán im netlačí do úst talismany, aby povedali aspoň svoje číslo. A odporúci — tí, čo sa nechcú baviť. Obsednú živých. Ich sila je fyzická, hrubá. Šamani hadzujú červené fazuľky, ktoré sa menia v ohnivé iškry. Talismany im pália v rukách. Len keby sa duch utichý, keby sa posadil — až potom hovorí. A vždy to isté: 'Domov už neexistuje. Prečo ma tam chcete poslať?'

Pre bežného človeka je to len tráva a kameň. Pre tých, čo vidia — je to armáda, ktorá ešte vždy čaká na príkaz.

Shamani varujú: nechoďte tam sami. Nepozerajte im do očí. Oni to poznajú. Oni si to zapamätajú.

Dva miesta. Dva typy zeme, ktorá nechce prijať to, čo do nej vložíte. A v strede noci — keď sa pozriete na svoje zadné dvere — či tam nie je zvonček, ktorý ste nikdy nekúpili?

Moderátori AVODARK — Hodina Ticha sa do týchto dvoch príbehov ponožia v najbližšej epizóde. Nepodarí sa im uspať.