Zabudnite na Jasona: Prečo by Freddy Krueger na obrazovkách prevalcoval konkurenciu?

Pripravovaný návrat k jazeru Crystal Lake v podobe prequelového seriálu mal byť pre hororových nadšencov splneným snom. Namiesto nadšeného jasotu sa však v zákulisí rozhorela nečakane ostrá polemika. Mnohí filmoví priaznivci totiž otvorene spochybňujú zmysel celého projektu a pýtajú sa, prečo filmové štúdiá vsádzajú na predvídateľnú rodinnú tragédiu pri jazere, keď v trezore drieme omnoho nebezpečnejší a komplexnejší klenot.

Reč je o kultovej Nočnej more z Elm Street. Zatiaľ čo príbeh Pamely Voorheesovej naráža na jasne ohraničené mantinely a skôr či neskôr musí dospieť k nevyhnutnej smrti, svet Freddyho Kruegera ponúka prakticky bezodnú studnicu nápadov. Stačí sa pozrieť na desivý koncept, ktorý filmári v minulosti iba letmo načrtli: celé mesto plné detí zatvorených v psychiatrickej liečebni a udržiavaných v bezsenných kómach, len aby monštrum z minulosti nemohlo znova preniknúť do reality.

Read nextVedro s ľadom na hlave Marlona Branda, vyhodený režisér v maske svine a vojny eg: Šokujúce zákulisie najhoršieho natáčania 90. rokov!

Práve takýto psychologický teror spojený s morálnou dilemou zúfalých rodičov by podľa mnohých predstavoval ideálny materiál pre modernú prestížnu televíziu. V dobe, kedy vizuálne efekty dokážu na obrazovke zhmotniť akúkoľvek nočnú moru, pôsobí obyčajné pobehovanie po lese s mačetou ako prekonaný prežitok z minulého storočia.

Reakcie verejnosti však okamžite rozdelili publikum na dva nezmieriteľné tábory. Jeden komentátor s nadšením poznamenal, že Nočná mora z Elm Street by v rukách špičkových režisérov ako Mike Flanagan dokázala vytvoriť vlastný mrazivý vesmír, ktorý by prekonal aj tie najtemnejšie adaptácie Stephena Kinga. Podľa neho sú pravidlá sveta snov tak voľné a fascinujúce, že by zaručili desiatky hodín špičkovej televíznej zábavy.

Na druhej strane však stojí rovnako hlasná skupina odporcov, ktorá tento optimizmus tlmí tvrdou realitou. Ďalší diskutujúci dôrazne namietal, že celá táto premisa ignoruje základné pravidlá televízneho rozprávania. Piatok trinásteho podľa neho funguje preto, že Pamela aj malý Jason sú v jadre tragickými obeťami, ku ktorým divák dokáže cítiť zvrhlú empatiu. Freddy Krueger je naproti tomu sadistický netvor a sledovať desiatky epizód o tom, ako systematicky likviduje bezbranné deti, by bez akejkoľvek empatickej postavy rýchlo unavilo.

K tomu sa pridáva azda najväčší kameň úrazu: Robert Englund. Zatiaľ čo Jasona môže pod hokejovou maskou hrať prakticky ktokoľvek s mohutnou postavou, Krueger je postavený na mimike, charizme a nezameniteľnom hlase. Obsadiť novú tvár do takejto ikonickej roly znamená okamžite čeliť obrovskej vlne nevôle zo strany zarytých pamätníkov.

Táto debata navyše odhaľuje oveľa hlbší problém súčasného popkultúrneho priemyslu. Fanúšikovia sú presýtení neustálym recyklovaním rovnakých amerických kulís a šablón. Podobne ako v horore, aj v literatúre dnes rezonuje silný hlad po nových perspektívach – napríklad po sci-fi príbehoch z prostredia globálneho Juhu, ktoré by konečne priniesli iné sociálne témy a neokukané svety namiesto sterilných západných schém.

Kto z tohto súboja koncepcií vyjde ako víťaz a či má televízna tvorba odvahu vykročiť z komfortnej zóny, detailne rozoberajú moderátori v najnovšej epizóde podcastu Celuloidové Sny.